Rozhodujeme sa slobodne a robíme to čo chceme. Naozaj?

Príklad so srnkou:

Človek niekam cestuje autom, zastaví sa na odpočívadle a uvidí, ako tam stojí srnka a pozerá sa na neho. Čo človek urobí?
a) otočí sa, a s veľkým krikom v šprinte zamieri ku autu, zabuchne za sebou dvere a plným plynom utečie čo najďalej od nebezpečnej srnky
b) zoberie kameň, hodí ho do srnky a bude sa snažiť robiť hluk, aby srnku odplašil
c) zastane a bude srnku nehybne pozorovať, aby ju nevyplašil

Väčšina normálnych ľudí asi zvolí postup c). Ale prečo? No, pretože daný človek už predsa vie, že srnka je bylinožravec, nie je agresívna ani nebezpečná, práve naopak, je veľmi plachá a vzácna.
Ale ako to vie, keď nikdy predtým srnku nestretol? Vďačí za to svojmu mozgu. Jeho oči totiž v momente keď pozrel na srnku, rozobrali obraz na mozaiku bodov. V ľudskom oku sú svetlo-citlivé bunky. Každá bunka odmeria vlnovú dĺžku svetla, ktoré na ňu cez optickú guľu – oko, dopadne. Potom každá bunka pošle mozgu hodnotu nameraného svetla. Mozog dostane dáta o svetelnej mozaike, a okamžite začne mozaiku vyhľadávať v pamäti, či už takú mozaiku predtým oko nevidelo. Neporovnáva však mozaiku úplne do detailu, ale na princípe podobnosti. Preto v tomto prípade porovná obraz z odpočívadla, rozozná, že na obraze je mozaika objektu, ktorý sa najviac podobá objektu z učebnice prírodopisu a z dokumentárneho filmu, a priradí ku obrazu informáciu: názov srnka, bylinožravec, neškodná, plachá, vzácna, nehrozí nebezpečenstvo.
To znamená, že aj keď človek nikdy predtým srnku nestretol, videl ju iba v televízií a na obrázku, jeho mozog dokáže použiť aj túto informáciu, ako keby bola z reálneho života a ako keby srnku už predtým stretol.

Príklad s herečkou:

Muž pozerá film a vidí v ňom ženu, herečku, ktorá je pekná, vždy usmiata, úspešná v práci, doma má poriadok, vždy navarí, učí sa s deťmi, manžela s úsmevom povzbudí, keď je smutný, donesie mu s chladničky pivko, pritúli sa ku nemu ako mačička, ráno sa zobudí s perfektným mejkapom, len trošku postrapatená, urobí raňajky, vyprevadí deti do školy, manželovi dá pusu, a letí do práce. Po práci ide mužovi kúpiť auto ako prekvapenie ku jeho narodeninám.
Toto všetko zaznamenal mozog diváka – muža. Potom vstane od filmu, ide do kuchyne a vidí svoju ženu bez mejkapu, v zlej nálade, je neumytý riad, deti robia krik, hlavou mu preletí myšlienka, že žena do práce nechodí, “len” sa stará doma o deti. A muž začne premýšľať: veď takto by sa žena nemala správať, viem, že ženy to vedia aj lepšie. Čo som si to len zobral za ženu!?

Muž skrátka naletel. Ale nie žene, naletel filmu a propagande. Žena nemôže vychovávať deti a zároveň chodiť do práce, pretože to nie je v silách človeka. Nemôže mať stále mejkap, nemôže mať stále dobrú náladu, ak sa stará o domácnosť, nemôže zarábať viac ako muž, ktorý trávi v práci väčšinu času. Deti sú občas hlučné. Ťažký život emotívnej bytosti, akou žena je, ju vyčerpáva fyzicky aj psychicky.

Muž pozeral televíziu, zahĺbil sa do deja a jeho mozog začal vnímať hereckú predstieranú realitu ako skutočnosť. A informácie, ktoré dostával do pamäti, považuje jeho mozog za skutočné. Samozrejme muž vie, že to čo videl v televízii je len divadielko. Že herci len hrajú svoje role. Že to nie je skutočnosť. Ale jeho mozog už má v pamäti médiami sfalšované spomienky, ktoré potom v reálnom živote použije pri vyhľadávaní a porovnávaní, a nakoniec muž na základe týchto sfalšovaných umelých spomienok ublíži svojej žene, a v dlhšom časovom horizonte možno nakoniec rozbije celé manželstvo.

Toto sa však samozrejme netýka len mužov a ich vzťahu ku ženám. Týka sa to aj žien, ktoré čítajú časopisy špecializované pre ženy, pozerajú telenovely, nechávajú si pumpovať do hlavy sfalšované informácie o mužoch ponúkané mediálnym kartelom.

Takýmto spôsobom vládcovia sveta, ktorí mimochodom kontrolujú médiá, rozbíjajú rodiny, aby potom štát získal väčšiu kontrolu nad jednotlivcom. Keď človek nemá rodinu, stáva sa zraniteľnejším a slabším a stáva sa závislejším na štáte. Štát kontrolujú tí istí ľudia, ktorí kontrolujú médiá. Plus vládcovia sveta chcú zastaviť populačný rast, preto majú silný záujem rozbíjať rodiny.

Učíme sa opakovaním:

Ľudia sa učia tým, že opakujú. Malé dieťa si pchá do úst lyžičku, síce opačne ale predsa. Prečo? Veď najesť sa vie aj rukami. No pretože to vidí u rodičov. Takto sa učíme a zdokonaľujeme. Opakujeme rodičov, súrodencov, kamarátov, spolužiakov, učiteľov, kolegov, známe osobnosti, filmových hrdinov… Takto sa ľudia učia jeden od druhého. Je to výhoda ľudstva, že sa každý človek nemusí učiť všetko sám, ale stačí opakovať iných. Avšak vládcovia to zneužívajú, ukazujú nám predstierané správanie hercov v televízii, a my ani nevieme ako a prečo hercov opakujeme. Sme cielene zmanipulovaní.

Okrem rozbíjania rodín a znižovania počtu ľudí, majú páni médií záujem aj podsúvať falošné informácie o tom, aký spravodlivý a úžasný je štát. Napríklad hercami hraní vyšetrovatelia, policajti, právnici, sudcovia, ktorí v podstate reprezentujú štát, sa vykresľujú ako fantasticky inteligentní, spravodliví, no skrátka úžasní. Ďalej je to militantná propaganda, kde sa snažia podsúvať falošné informácie o vojne a o takzvanom hrdinstve, ktoré spočíva vo vraždení. A ako čerešnička na torte je potom vrcholom hrdinstva záchrana prezidenta . Ale tam to nekončí.

Ľudia sú programovaní televíznym programom. Manipulovaní a klamaní. A to už od malička, rôznymi kreslenými rozprávkami.

Preto je televízia tak dostupná, priam povinná v každej domácnosti. Veľmi to totiž pomáha vládnuť masám ľudí aj bez finančne náročného násilia. Jednoducho nás pre-programujú falošnými spomienkami, tak ako to vládcom práve vyhovuje. A my už potom len poslušne plníme rozkazy a myslíme si, že robíme to čo chceme my a že to robíme z vlastného slobodného rozhodnutia. Nehovoriac o tom, že televízia berie ľuďom čas v tichosti sa zamyslieť nad svojím životom, navzájom porozprávať, a spoločne hľadať riešenia z reálneho života. A samozrejme je to zmanipulovaná žurnalistika, ktorou nás zavádzajú a odpútavajú našu pozornosť od skutočného svinstva ktoré sa deje na pozadí.

Rada:

Nikdy sa úplne nevnorte do príbehu, a berte to čo vidíte s rezervou. Aby to aj váš mozog bral s rezervou. A počas filmu premýšľajte o tom, čo sa vám vaši páni snažia filmom podsunúť. Človek totiž veľmi rád zabudne, že film nie je skutočný. Vnorí sa do príbehu a prežíva s filmovými hrdinami dej filmu, ako keby bol film skutočnosť. Popri tom na chvíľu zabúda na reálny svet a má pocit, že oddychuje. Preto nás filmy tak bavia, a preto sú tak mocným nástrojom na našu manipuláciu.

Médiá nekontrolujú vládu ale ľudí. Úlohou médií je manipulovať ľudí, vyrábať súhlas verejnosti na to, čo chcú vládcovia dosiahnuť, nech už je to akokoľvek proti záujmom väčšiny, prezentovať to ako nevyhnutnosť, alebo dokonca ako dobrú vec, ak keď sa inak nedá, tak aspoň odpútať pozornosť na umelo vyfabrikované kauzy.

Preto je dôležité vedieť, koho záujmom v skutočnosti médiá slúžia, a ako fungujú.

Spolocnavec.sk 

Ako médiá gumujú populáciu, 9.2 out of 10 based on 72 ratings